Košické ARO I.

Autor: Linda Ágoštonová | 3.2.2015 o 10:29 | (upravené 3.2.2015 o 12:40) Karma článku: 7,19 | Prečítané:  2109x

Po prvom prebudení na ARE nasledujú nekonečné dni. Nekonečne dlhé a bohaté na zážitky.

Napriek tomu, že tu nie sú povolené návštevy tak väčšinu dňa sú pri mne moji dvaja najbližší ľudia. Striedajú sa pri mne a pomáhajú mi pri bežných denných činnostiach. Vďaka môjmu veľmi sympatickému ošetrujúcemu lekárovi som privilegovaná aj v tomto smere. Pomyslím si, že nejaký dôvod táto výhoda má, keďže k ostatným pacientom chodia len občasné návštevy.  Preto raz večer, pri príjemnom rozhovore sa ho opýtam  na skutočný stav môjho zdravotného stavu. Najskôr celkom diplomaticky no neskôr celkom úprimne mi povie, že nedostávam bezdôvodne  osem  druhov antibiotík cez centrálny venózny katéter – čo je vlastne umelá „hadička“ zavedená do žily v mojom krku, ktorá mi každý deň prekáža viac alebo menej. Mám si vážiť, že som nezomrela. 99% prípadov s mojou diagnózou končí na operačnom stole smrťou. Vážim si to, len je to pre mňa celkom nová situácia.

Neustále mám pocit,že všetky tie rozhovory sa ma netýkajú a som len na prechodnom výlete po ktorom bude nasledovať odmena v podobe návratu domov.

Blízkosť smrti cítiť na každom kroku. Pacienti, ktorí sú tu hospitalizovaní sú väčšinou  v komplikovaných zdravotných stavoch a väčšina z nich zomiera, v tichu noci počuť zvuky najrôznejších prístrojov..také sterilné a zvláštne prostredie.

Hoci nemôžem vstávať z polohovateľnej postele a chodiť, keďže mám denne infúzie aj transfúzie a občas sa cítim ako upír, čo dostáva cudziu krv, snažím sa udržať v optimistickej nálade a premýšľam o tom aké to bude, keď sa odtiaľto dostanem a pôjdem na koláč do Aidy, prejdem sa po zasneženom centre Košíc a nevynechám ani Lego obchod.

Na druhý deň prichádzajú na návštevu lekári z predchádzajúceho oddelenia, vraj kvôli mne zvolali konzílium. Cítim sa ako privilegovaná hviezda. Ale zároveň si uvedomujem, že môj zdravotný stav s benevolenciou mne vlastnou beriem na ľahkú váhu. Prinesú mi dezert a kávu z automatu a rozprávajú sa so mnou ako keby sme sa poznali roky. Vtipkujú, že im chýba môj smiech a moja životaschopnosť je obdivuhodná. Vtedy zvážniem aj ja.

Každý tu strávený deň sa učím trpezlivosti a pokore. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?