Zem zasľúbená

Autor: Linda Ágoštonová | 19.4.2015 o 12:27 | Karma článku: 4,46 | Prečítané:  1125x

Ako hovorieva moja mama, človek má korene aj krídla. A keď ťa nejakým spôsobom ťažia korene tak použi krídla..

Kedysi dávno, keď som nevedela od radosti sama so sebou tak odchádzajúc z internátu v Bratislave s malým kufrom nádejí a ešte menším sebavedomím a jazykovými znalosťami som sa vybrala do „sveta“.

Mala som neutíšiteľný pocit, že ma srdce ťahá preč. Výzva. Challenge. Tentoraz moja osobná. Krátky pohovor a môžem vyplávať do vôd neznámych. Bola som na seba hrdá, kúpila som si letenku a doma som predostrela hotovú vec. Ak vyrastáte v malom meste kde o vás každý všetko vie dlho neostane utajená ani novinka, že sa chystáte preč. A každý v dobrej vôli vám pomôcť príde s osvedčenými radami ako sa nestratiť vo veľkom svete. Jedným uchom dnu a druhým von.

V lietadle sa objavil manažér Johny ( inak Janko z Košíc, ale predsa sofistikovanejšie znelo Johny) , ktorý aspoň čiastočne spríjemnil atmosféru počas letu. A keďže som sa svoje obavy z cesty a neznámeho snažila prekonať ako sa len dalo, pustila som sa s ním do konverzácie kde sme sa od kriminálnej psychológie dostali až k pešej zóne v Košiciach. Ešte pred preletom ponad kanál La Manche si veľmi „ americky“ objednal Coca – colu od stewardky a ešte americkejšie  ňou oblial.

Moja neschopnosť preriecť čo i len slovo napriek všetkým vycibreným znalostiam zo strednej školy sa prejavila hneď na začiatku, keď som uvidela kučeravú hlavu našej manažérky Dawn, ktorá sa aspoň snažila nadviazať nejaký kontakt.Predbežne mala u mňa smolu.

Voziť sa taxíkom do práce bola ďalšia novinka. Autobusy samozrejme chodili, len nie tak často ako by si to naše potreby vyžadovali a tak nám naša veľkorysá firma zabezpečila na každú cestu do práce a cestu z nej taxík.Svojského taxikára, ktorý nielen rozprával veľmi svojsky, keďže bol Ír ale ako sme neskôr zistili mal aj svojský a celkom netradičný pohľad na svet. Dni plynuli v striedaní sa day on a day off, pričom tých day offov bolo žalostne málo a niekedy bol človek rád, že sa mohol venovať spánku.

Vianoce, Silvester aj Nový rok sa niesli v duchu skromnej atmosféry uvedomovania si, čo tu vlastne robím, keď by som mala sedieť obložená skriptami v internátnej izbe a mučiť si mozog i dušu nezmyselnými definíciami čohokoľvek. Namiesto toho som šokovala čiernymi minisukňami, ktoré u obyvateľov domova dôchodcov mali značný úspech, ale našu manažérku neočarili a tak bol nutný kompromis.

Losos s bulharským šalátom ako štedrovečerné  menu, pozorovanie ohňostroja z okna namiesto Londýnskeho Times Square. Novoročná štrnástka s príchuťou novoročných návštev, ktorým som nerozumela ani slovo, ale aspoň som sa snažila očarujúco sa usmievať a dúfala som, že pochopia a nespýtajú sa ma nič.

Pomaly sme si začali zvykať na nový životný štýl, keď večera pozostávala z polotovaru rýchlo hodeného do mikrovlnky a rýchle raňajky v podobe musli zaliate mliekom, ktoré ostali na kuchynskom stole čakať až do večera úplne premrznuté.

No deň D, na ktorý sme sa všetci tešili predsa nastal. Veľká Noc, konečne na domácej pôde, aj keď len tri dni voľna, ale o to sladšieho a krajšieho. Nikdy mi letisko uja Štefánika nepripadalo tak romantické a to betónové parkovisko mi prišlo ako zasľúbená zem.

Moravské mäso a veľkonočný šalát by sa v tom momente nevyrovnali ani menu v Buckinghamskom paláci.

A potom som ho stretla. Východniara od ukrajinských hraníc. Ale o to už je iný príbeh. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?