Čiernobiely postreh

Autor: Linda Ágoštonová | 17.5.2015 o 22:12 | (upravené 18.5.2015 o 0:36) Karma článku: 5,47 | Prečítané:  945x

Štvrtkovým popoludním sa niesla atmosféra ciest domov. Vlaky od čias kedy sú vo "Ficolande" zadarmo pre študentov vydávajú svedectvo o svojej kapacite. 

Vo štvrtok popoludní obzvlášť, väčšine vysokoškolských študentov končí rozvrh v škole a hromadne sa presúvajú domov. Hľadajúc si miesto v preplnenom vozni mi padol zrak na Rómov sediaciach na zemi  v priestore medzi jednotlivými vagónmi. Z nejakého neznámeho dôvodu som k nim zamierila. Mladá matka dojčiaca svoje dieťa. Obraz ako z nejakého cestopisného filmu o Afrike. Nemohlo mať viac ako polroka. S čiernymi vlasmi a prenikavými hnedými očami. Vedľa nej sedel na zemi zrejme jej brat a ďalšie dve deti. Spoločnosť im robil zrejme tiež mladý vysokoškolský študent, slušne oblečený. Od hlavy po päty v značkovom outfite. Nevedno prečo rozhodla som sa ostať pri týchto ľuďoch, keďže miesto na sedenie bolo získať bez šance.  

Matka dieťaťa mi adresovala vetu : „Slečinka, snáď tu nebudete sedieť pri nás, veď si zašpiníte svoje parádne modré šaty.“

Chlapec vysokoškolák mi venoval úsmev od ucha k uchu. V priebehu nasledujúcich 45 minút sa odohral družný rozhovor medzi „ gadžom“ a rómskymi spoluobčanmi. Úprimne, aróma zblíženia bola silnejšia ako ranná šálka kávy. Jedno z detí malo pravdepodobne vši. Lámanou maďarčinou môj biely kamarát a ja sme konzervovali ešte to posledné čo ostalo z narušených medziľudských vzťahov. Témou bolo prečo my „ gadžovia“ nemáme radi Rómov, diskutovalo o cigánskych čardášoch, o tom, že sa radi zabávajú, ako žijú a čo nám na nich vadí a čo vadí nám.

Potom nastal okamih pravdy...mladá mamička si potrebovala „odskočiť“ a podržať svoje dieťa, jej brat mal plné ruky práce s mladšími súrodencami.

„ Slečna, podržíte mi malého? Za chvíľku som tu."

Bez opýtania mi vložila do náruče spiace rómske dieťa.  To sa samozrejme prebudilo a zaregistrovalo zmenu. Pozrelo sa na mňa veľkými hnedými očami, no nezačalo plakať, len si skúmavo obzeralo moju tvár. V tom pohľade bolo všetko od strachu až po údiv. Potom pokojne zavrelo oči a zaspalo. Skrz tohto dôvodu, keď sa vrátila jeho mama usúdila, že bude lepšie ponechať mi ho, aby sa nezobudilo. V náručí s malým chlapčekom som absolvovala zvyšok cesty Zvolen – Lučenec. Chlapec si zatiaľ vymenil vrúcne podanie ruky s rómskym chlapcom a vymenili si telefónne čísla. Samozrejme, dobije si kredit a pošle mu sms -ku alebo zavolá. Ale až keď bude podpora.

Vystupujúc z vlaku som im popriala príjemný zvyšok cesty a zobrala si darovanú Horalku z tašky s nákupom potravín.

 

    

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?