Čiernobiely postreh

Autor: Linda Ágoštonová | 17.5.2015 o 22:12 | (upravené 18.5.2015 o 0:36) Karma článku: 5,47 | Prečítané:  955x

Štvrtkovým popoludním sa niesla atmosféra ciest domov. Vlaky od čias kedy sú vo "Ficolande" zadarmo pre študentov vydávajú svedectvo o svojej kapacite. 

Vo štvrtok popoludní obzvlášť, väčšine vysokoškolských študentov končí rozvrh v škole a hromadne sa presúvajú domov. Hľadajúc si miesto v preplnenom vozni mi padol zrak na Rómov sediaciach na zemi  v priestore medzi jednotlivými vagónmi. Z nejakého neznámeho dôvodu som k nim zamierila. Mladá matka dojčiaca svoje dieťa. Obraz ako z nejakého cestopisného filmu o Afrike. Nemohlo mať viac ako polroka. S čiernymi vlasmi a prenikavými hnedými očami. Vedľa nej sedel na zemi zrejme jej brat a ďalšie dve deti. Spoločnosť im robil zrejme tiež mladý vysokoškolský študent, slušne oblečený. Od hlavy po päty v značkovom outfite. Nevedno prečo rozhodla som sa ostať pri týchto ľuďoch, keďže miesto na sedenie bolo získať bez šance.  

Matka dieťaťa mi adresovala vetu : „Slečinka, snáď tu nebudete sedieť pri nás, veď si zašpiníte svoje parádne modré šaty.“

Chlapec vysokoškolák mi venoval úsmev od ucha k uchu. V priebehu nasledujúcich 45 minút sa odohral družný rozhovor medzi „ gadžom“ a rómskymi spoluobčanmi. Úprimne, aróma zblíženia bola silnejšia ako ranná šálka kávy. Jedno z detí malo pravdepodobne vši. Lámanou maďarčinou môj biely kamarát a ja sme konzervovali ešte to posledné čo ostalo z narušených medziľudských vzťahov. Témou bolo prečo my „ gadžovia“ nemáme radi Rómov, diskutovalo o cigánskych čardášoch, o tom, že sa radi zabávajú, ako žijú a čo nám na nich vadí a čo vadí nám.

Potom nastal okamih pravdy...mladá mamička si potrebovala „odskočiť“ a podržať svoje dieťa, jej brat mal plné ruky práce s mladšími súrodencami.

„ Slečna, podržíte mi malého? Za chvíľku som tu."

Bez opýtania mi vložila do náruče spiace rómske dieťa.  To sa samozrejme prebudilo a zaregistrovalo zmenu. Pozrelo sa na mňa veľkými hnedými očami, no nezačalo plakať, len si skúmavo obzeralo moju tvár. V tom pohľade bolo všetko od strachu až po údiv. Potom pokojne zavrelo oči a zaspalo. Skrz tohto dôvodu, keď sa vrátila jeho mama usúdila, že bude lepšie ponechať mi ho, aby sa nezobudilo. V náručí s malým chlapčekom som absolvovala zvyšok cesty Zvolen – Lučenec. Chlapec si zatiaľ vymenil vrúcne podanie ruky s rómskym chlapcom a vymenili si telefónne čísla. Samozrejme, dobije si kredit a pošle mu sms -ku alebo zavolá. Ale až keď bude podpora.

Vystupujúc z vlaku som im popriala príjemný zvyšok cesty a zobrala si darovanú Horalku z tašky s nákupom potravín.

 

    

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

BBC ukázalo ruských chuligánov. Jediným pravidlom je nezabiť

Nie pre každého budú MS len o futbale.

KOMENTÁRE

Čo je populizmus a prečo ho možno budeme potrebovať

Viete, čo je populizmus?

KOMENTÁRE

Sulík sa vyfarbil, ruské noviny ho vytočili

Ruské médiá opisujú údajnú petíciu za vystúpenie Slovenska z EÚ.


Už ste čítali?